Richard Marco

Richard Marco (*1994)  síce patrí k najmladšej generácií umelcov na Slovensku, ale vďaka svojej maliarskej technike inšpirovanej historickou maľbou, v zaujatí bytostnými otázkami človeka  a kombináciou s vizuálnym jazykom fotografie, už patrí k výrazným solitérnym autorom v médiu maľby. Už počas štúdia v roku 2020 na Vysokej škole výtvarných umení, na katedre maľby, vstúpil na umeleckú scénu výraznou samostatnou výstavou Silentium v Galérii mesta Bratislavy a po ukončení školy pokračoval v prezentácii svojej tvorby samostatnou výstavou Lethé v Nitrianskej Galerii. Prezentoval sa na skupinových výstavách v galérii v Liptovskom Mikuláši a v Bratislave. Je zastúpený v súkromných zbierkach doma aj v zahraničí.

„Umelecké diela, na rozdiel od ľudí, dokážu prežiť celé tisícročia. Môžu sa stať nezrozumiteľnými pre ďalšie generácie keď pominie kontext ich vzniku, ich fyzická podoba je však vďaka ich hodnote (či už hmotnej alebo duchovnej) predurčená k ochrane v chrámoch, kabinetoch kuriozít či múzeách. Napriek tomu ich tak ako nás ohrozujú nehody, katastrofy, vojny. Naše lokálne aj veľké dejiny umenia sú zložené z diel, ktoré sa zvládli „dožiť“ audiovizuálneho záznamu alebo písomnej zmienky. Mnohé z nich sa tak po svojom fyzickom zničení stávajú duchmi, prežívajúcimi v iných médiách, iné zmiznú bez stopy a môžeme len špekulovať, ako by sa vyvíjali alternatívne umelecko-historické diskurzy, keby boli známe.

Najnovšia samostatná výstava Richarda Marca pokračuje v jeho zaujatí témou pominuteľnosti a smrteľnosti. Ťažisko výstavy s názvom Revenant tvorí rovnomenná séria jeho najnovších diel, v ktorých typicky ľudský aspekt tentoraz silnejšie prepája so sférou umenia a kladie si otázku, či je zničený obraz nadobro stratený. Richard Marco si cielene vyberá obrazy, ktoré v origináli zanikli, využíva však možnosť vyvolať ich z fotografických záznamov formou opätovného namaľovania. Nejedná sa o kópie, nakoľko autor predlohu modifikuje v technike, farebnosti i mierke, čo je spôsobené mnohými chýbajúcimi charakteristikami, ktoré fotografický záznam neposkytuje. Drobný gvaš sa aj preto dostáva na veľkorozmerné plátno, pričom sa mení samotná štruktúra ťahov i výsledné vyznenie.

Fatálnosť pominuteľnosti sa v tomto pokuse bolestivo pripomína. Túžba znovunavrátiť v plnej miere čokoľvek raz zničené je silná, ale nerealizovateľná. Rekonštrukcia je preto vopred odsúdená na interpretáciu. Vzkriesenie stratených diel z jeho odtlačkov dáva vzniknúť maľbám, ktoré sú aj nie sú totožné s pôvodnou predlohou. Sú to revenanti, ktorí sa z ríše mŕtvych vrátili zásadne zmenení.

Marco svoje obrazy buduje z vrstiev farieb, ktoré narúša zmesou z rozpúšťadla. Táto autorská technika, s ktorou začal experimentovať v roku 2020 v podobe konečnej úpravy obrazov, dodávajúcim ich realistickému námetu expresívne “rany.“ Vývoj tejto techniky autora primäl vystavať obrazovú plochu priamo na jej základe, pričom o samotnom výsledku rozhoduje často náhoda. V konečnom dôsledku prispieva tiež k istej rozostrenosti a nečitateľnosť, ktorá vnútorne súvisí s nejednoznačnosťou sprostredkovaných stôp, ktoré po skutočnom umeleckom diele ostali, či už sú to fotografie, štúdie alebo opisy.

Obsahovo sú diela zvolené pre toto zmŕtvychvstanie tiež akoby osudovo prepojené s témou vanitas. Zničené opátstvo v duchu romantického zaujatia minulosťou tematizovalo ruiny v súvislosti s  prírodnými zákonitosťami neodvratného smerovania k zániku v metafore zimy. Ostrov smrti bol priamym odkazom na  antickú mytologickú symboliku smrti a putovania do podsvetia. Podobne Prístav v Greifswalde pracuje so subtílnou metaforou plavby a jej ukončenia vo finálnom cieli, v ktorom sa stiahnu plachty, prichádza pokoj a utíšenie.

Dialóg o krehkosti nielen nás, ale aj toho čo nás presahuje dopĺňa autorov skorší cyklus Et in Europa Ego. Táto dvojica fotorealistických malieb hovorí o konečnosti veľkých celkov, ríší a impérií, ktoré boli budované s neskromným zámerom vydržať po mnohé generácie. V kolektívnej pamäti žijú tak dlho, až sa zdajú nesmrteľné. Ich pád je teda najprv katastrofou a neskôr vzdialenou ozvenou či zmienkou v učebnici, ako tie o Ríme či Kartágu. Tieto štátne celky symbolizujú mince, ktoré sú v štylizovanom starovekom pohrebnom rituáli umiestnené na očiach súčasných ľudí.“

Jana Babušiaková